Čo by sme sa od Mongolov mali naučiť I.

Autor: Jana Žilková | 3.8.2014 o 17:08 | (upravené 4.8.2014 o 6:42) Karma článku: 8,19 | Prečítané:  2102x

Stále sa od niekoho učíme. Ako malí sa učíme od rodičov, ako teenegeri robíme všetko čo partia kamarátov, a i keď sa v dospelosti niektorým podarí vytrhnúť z každodennej všednosti, väčšina robí presne to, čo 90% okolia. Učíme sa od každého jedinca, ktorého stretneme a z každého momentu, ktorí prežijeme. Učíme sa alebo skôr by sme mali učiť aj od celých národov. Presní ako Švajčiari, húževnatí ako Španieli, nezlomiteľní ako Rusi či pracovití ako Japonci. A čo keby sme sa naučili aj niečo od Mongolov?

Pred príchodom do Mongolska som si prešla minimálnym počtom cestopiteľských časopisov a dokumentárnych filmov. Vo všetkých ma však zarazila skutočnosť, ktorú som si nedokázala vysvetliť. Mongoli sú vraj neuveriteľne štedrí, cudzím ľuďom ponúknu jedlo, pitie, a aj nocľah, ak je treba. A nepýtaju za to žiadne peniaze! Ako je to možné, ked ich priemerný plat je niekoľko násobne nižší ako na Slovensku a priemerné mesačné náklady sa dajú porovnávať s našimi? Ako je to možné, ked prenájom jednoizbového bytu sa dá porovnať s prenájmom jednej izby v dvojizbovom byte v Petržalke? Kde obed v priemernej reštaurácií sa vyrovná obedu v centre Bratislavy? Kvôli týmto dôvodom som sa s veľmi štedrými ľuďmi v meste nestretla. Preto som sa pokúsila hľadať tam, kde majú ľudia ešte oveľa menej ako my. Na vidieku.


Život na vidieku si ako mestský človek neviem veľmi predstaviť. Mongolský vidiek sa len ťažko dá porovnávať s našimi dedinami, či dokonca s pár lazmi, ktoré sa dodnes zachovali. Bývať stovky kilometrov od najbližšieho mesta, nemocnice či školy je pre tých s dobrodružným srdcom raj na zemi, no pre drvivú väčšinu je to život nepredstaviteľný. V súčasnosti žije 30% Mongolov kočovným spôsobom života a venuje sa chovu koní, kráv, kôz či tiav. Rozvíjajú sa aj iné oblasti ako pestovanie zeleniny či obilia. V severných končinách si Mongoli nevedia predstaviť život bez sobov. Práve štedrosť týchto ľudí je nekonečná a ich dvere sú otvorené 24 hodín denne.


Počas prvých mesiacov som sa až tak ďaleko od mesta nedostala, preto som s touto informáciou narábala veľmi opatrne. V meste ma nikto do bytu na pohár čerstvého mlieka či kúsky konského mäsa nezavolal. A aj keby zavolal, asi by som to so zvláštnymi myšlienkami odmietla. Zmena nastala v máji tohto roku, keď sme sa s kolegyňou a ďalšími 14 expatmi žijúcimi v Mongolsku rozhodli vybrať po stopách koňa Przewalského do národného parku Khustai Nuruu, vzdialeného 95 kilometrov od Ulaanbaataru. Nachádza sa tu približne 220 divokých koní rozprašených po chránených stepiach. Nájsť ich nebola žiadna sranda, no na ceste naspäť sa nám nakoniec ukázali a vo svojej kráse zapózovali do objektívov. Počas tejto výpravy som však prvýkrát okúsila štedrosť jednoduchých vidiečanov. V národnom parku žila vzdialená rodina našej sprievodkyne, asi 70 ročná babička spolu so svojou dcérou a jej manželom. Keď sme k nej prišli, bola sama, kedže mladí mali prácu v meste. Babička však neváhala a všetkým 15+ návštevníkom pripravila horúci čaj s mliekom a misku hustej zemiakovo-ryžovej polievky, ktorá nás hriala počas stále májového chladu až do večera. Kebyže jej niekto ponúkne za drobné občerstvenie peniaze, v momente by ho odmietla. Vtedy som si uvedomila fakt, o ktorom som počúvala od svojho prichodu z každej strany. Je nesmierne dôležité zachovať si tradičný spôsob života a tradičné hodnoty, ktoré nám po predkoch zostali.


Druhý nezabudnuteľný zážitok som prežila v úplne odlišnej provincii Mongolska, Khentii, vzdialenej 400 km severovýchodne od hlavného mesta. V mieste niekoľko desiatok kilometrov od mongolsko-ruskej hranice, kde teplota na začiatku júna vo večerných hodinách spadla pod bod mrazu, sme strávili pár krásnych dní. Počas turistickej prechádzky sme narazili na miestneho obyvateľa, ktorý sa venoval stavbe drevených domov, typickom  obydlí miestnych Mongolov. Velmi dobrosrdečný  chlapík, ktorému už chýbala polovica chrupu, sa na nás nekonečne usmieval. Po ceste nahor sme sa ho len spýtali na cestu a po pár minútach ho opustili. Po ceste naspäť nás však pozval do svojho letného sídla, jednoduchého domčeka, ktorý si sám pre seba a manželku postavil. Domček pozostával len z jednej izby a hneď som pochopila, že inokedy ako v lete by sa tam bývať nedalo, keďže novodobá klimatizácia bola nainštalovaná po celom obvode domu v podobe dier medzi strechou a stenami. Nás už čakal stôl s chlebom, rôznymi nátierkami (syrovou či čokoládovou), typickými výrobkami z mlieka a mäsa, džúsom a čajom. Odmietnutie by bolo hriechom, tak som s chuťou zjedla kúsok chleba a ochutnala zo všetkého trošku. Domáca ma však orlímokom pozorovala a hneď ako som mala prázdne ruky, dala mi do nich keksy a rôzne sladkosti. Vysvetlenie, že nie som turistka, ale žijem v Mongolsku už nejaký čas vôbec neúčinkovaloa tak som sa musela napchať, až kým som sa nenápadne vytratila vonku so zámienkou pozorovania  koní.  Vedela som si predstaviť, že keby sme sa stratili a stretli tento párik o 10 večer, tak by nám ponúkli i to málo miesta, ktoré vo svojom domčeku mali.

 
Príbehov o mongolskej pohostinnosti a štedrosti je nespočetne  veľa. V čom to je, že sa ľudia vediapodeliť o to málo čo majú, ale nenaučili sa rozdávať, ked nadobudnú oveľa viac? Od nekonečných mongolských stepí a horúcich sŕdc tam žijúcich sa máme ešte čo učiť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?