Niečo ako sociálny systém v Mongolsku neexistuje. Nemocnice sú plné, v jednej izbe máte 10 detských pacientov, ktorí dostávajú minimálnu zdravotnú starostlivosť. Matky s nimi spia na posteliach, inak by ich choré deti preplakali celé noci. Podplatiť doktora jednoducho musíte, inak na nich ani nepozrie. Ten pohľad by vás položil do kolien.
Dostávame sa do druhého najväčšieho mesta v Mongolsku. Bežný život tam neponúka radosti, na ktoré sme zvyknutí. Čerstvé pečivo? Zabudnite. Espresso? Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Ovocie, z ktorého na vás nič nevyskočí? Nemusím ani odpovedať. Žije tu matka. Matka, ktorá vychovala 3 deti, ktoré žijú v zahraničí a darí sa im pomerne dobre. No ona chcela ešte jedno. Bohužiaľ, žiadny doktor jej nepovedal, že mať dieťa vo vyššom veku by mohlo byť riskantné. Nebola tam žiadna poriadna nemocnica s predraženými CT-čkami či vôbec nejakými prístrojmi, ktoré by boli vyrobené po roku 1989. To, čoho by sme sa my najviac báli, sa aj naplnilo. Dieťa nerozpráva, nechodí, nevie sa o seba postarať. Tí istí doktori povedali: nebude žiť dlhšie ako 3 roky.
A sme v prítomnosti. Dieťa žije už 3-krát dlhšie ako sa predpokladalo. Liečenie? V Mongolsku neexistuje. Starostlivosť štátu? Zabudnite. A čo urobila matka? Našla liečenie v Európe. Požičala si peniaze od známych, vybrala svoje celoživotné úspory, predala auto a všetko sa skončilo šťastne. Alebo ani nie. Nedostali víza. Žiadny šťastný koniec sa nekonal. Keby aspoň vedelo dieťa chodiť, šla by pešo aj ona. Aj by preplávala jazero či more, keby stáli medzi potenciálnou šancou mať zdravé a šťastné dieťa a súčasným utrpením. Nadávajte na koho chcete, ale nikdy nespochybňujte silu a odhodlanie najsilnejšieho puta na svete.