reklama

42 mesiacov po...

Tri a pol roka som situáciu v Mongolsku pozorovala z diaľky. Novinky sa ku mne dostávali od známych a prostredníctvom článkov a denných ‚alertov’. Už dva a pol týždňa je však všetko inak.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Pred dvoma mesiacmi by som si ani nevedela predstaviť, že budem rozmýšľať čo s víkendom v Uláne (UB). Najlepšie rozhodnutia sa ale robia bez dlhého rozmýšľania, aspoň tak som sa to niekde dočítala a ja som sa pred vyše 2 týždňami znova ocitla v krásnom Mongolsku. V novej pozícii, s novými plánmi, ale hlavne v krajine, ktorú miestami nepoznávam. Na otázku, či sa tu cítim tak ako predtým ešte nemám konkrétnu odpoveď. Chodím s otvorenými očami a vidím veľkú zmenu. Už po nástupe do lietadla som si uvedomila, že som do UB nikdy neletela v lete a šokovane som pozerala na turistov, ktorí tvorili 90% cestujúcich. Pevne dúfam, že pozitívne zmeny, ktoré pozorujem a dovoľujem si komentovať sa len tak nestratia a na tých negatívnych sa bude aj naďalej pracovať. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Daždivý den, ktorý vyčarí úsmev na perách
Daždivý den, ktorý vyčarí úsmev na perách (zdroj: Jana Žilková)

Autá vs. chodci

Stojím na križovatke. Naskočí zelená, ja vykročím dopredu. Zrazu ma zozadu zdrapí nejaká ruka a necelých 20 centimetrov predo mnou prefrčí auto rýchlosťou min. 50 km/hod. Mne búši srdce, pozriem na staršieho pána, ktorý mi pravdepodobne zachránil život, ďakujem mu, on len niečo utrúsi. Pozerám na semafór, svieti zelená, chodci by mali bezpečne prejsť, avšak autá sa chcú čo najrýchlejšie dostať na druhú stranu a na chodcov väčšinou ani nepozrú. Netvrdím, že daná situácia je na každodennom poriadku. Párkrát sa mi dokonca stalo, že ma vodič nechal prejsť aj keď som nestála na prechode. To je však skôr rarita a určite sa na to človek nemôže spoliehať. Neviem, čo sa odohráva v hlavách domácich, keď ma vidia bezradne stáť na ceste. Mongolské zákony do detailov nepoznám, avšak každodenná prax mi ukázala, že auto tu má väčšiu cenu ako chodec.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počet nehôd, ktoré sú spôsobené neohľadnosťou, neopatrnosťou a ľudskou hlúposťou je neskutočne veľa. Na jednej strane vidím pozitívne zmeny, ktoré do krajiny priniesli hlavne Mongoli, ktorí žili a študovali v iných krajinách, na druhej strane by dané zmeny mali postupovať oveľa rýchlejšie. Tých pár ciest, ktoré som zatiaľ absolvovala v aute boli pre mňa ako horor. Autá sa predbiehajú pred seba bez akýchkoľvek pravidiel. Ak chce vodič predbehnúť toho druhého, najlepší spôsob je sa na neho jednoducho nepozrieť a tak mu dať najavo, že ho neregistruje a preto mu musí dať prednosť. Logika, ktorá v hlavnom meste s 1,5 mil. obyvateľov nie vždy funguje. Autá su všetky obité a oškreté, očividne im tieto cestné preteky nepridávajú na kráse.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Len pred pár dňami som sa dočítala v novinách, že sa budú znova sprísňovať zákony a chodci budú mať zakázané telefonovať či počúvať hudbu pri prechode cez cestu. Namiesto toho, aby sa zvýšili pokuty pre vodičov, ktoré sú mimochodom smiešne, tak si politici myslia, že to chodci majú byť tí opatrní. Aby som im nekrivdila, počet policajtov sa výrazne zvýšil a tí sa snažia udržať aspoň ako taký poriadok. Potrvá to však ešte niekoľko rokov a možno aj viac, kým sa situácia výrazne zmení v prospech obyčajných chodcov. 

Prejdi, ak si trúfaš...
Prejdi, ak si trúfaš... (zdroj: Jana Žilková)

Lokálna doprava v UB

Hneď po mojom prílete a zistení, že ešte minimálne 2 týždne nebudem mať teplú vodu som naskočila na autobus a šla do kancelárie. Autobusová doprava v UB sa výrazne zlepšila. V autobusoch už nestoja babky so zakrytými tvárami, aby od nových cestujúcich vyberali po 500 tugrov, ale cestujúci musia mať čipovú kartu, ktorú si po nástupe do autubusu označia. Lístok v normálnom autobuse stojí menej ako 20 centov, v trolejbuse okolo 15 centov. Čo autobus, to iný rok výroby a stav. Niektoré ešte stále za sebou vypúšťajú obrovské čierne dymové clony a u nás by už boli dávno zakázané. Môj najobľúbenejší je však trolejbus č. 1, ktorý je ako jediný dlhý a preto sa ľudia na seba netlačia tak ako v iných dopravných prostriedkoch. Ako Európanka si vážim svoj osobný priestor, čo sa tu nie vždy stretáva s porozumením. Na druhej strane autobusmi necestuje veľa cudzincov, pravdupovediac som zatiaľ videla len skupinku študentov, ktorí medzi sebou rozprávali veľmi jednoduchou mongolčinou a ešte zblúdilého turistu, ktorý vystúpil na ďalšej zastávke, keďže si pravdepodobne splietol autobus. Na autobusových zastávkach sú autobusové poriadky (pred 4 rokmi sme o tom mohli len snívať) a niektoré sú dokonca aj v angličtine, resp. názvy zastávok sú prepísané v latinke. A úplne najlepšie je, že v autobusoch sú elektronické tabule, na ktorých si cestujúci okrem stále bežiacich reklám vedia prečítať aj názvy ďalších zastávok. Proste radosť cestovať!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Každodenná realita
Každodenná realita (zdroj: Jana Žilková)

Kam po práci?

Počet kvalitných kaviarní, reštaurácii a podnikov sa výrazne zvýšil. Už pred 4 rokmi bol počet kaviarní dosť vysoký, ale tentoraz k nim pribudli malé a príjemné kaviarničky ako stvorené na pracovné stretnutia a posedenia s kolegami. Navyše, z Ulánu sa stal hub ázijskej a európskej kuchyne. Okrem tradičných mongolských reštaurácií sa tu dá ochutnať dobrá japonská, kórejská, čínska, talianska, francúzska a stredomorská kuchyňa, či americké fast food-y ako KFC, Burger King a Pizza Hut, ktoré sú skoro vždy plné. Keďže môj žalúdok stále neprijal fakt, že som ho zobrala naspäť do Mongolska, na experimenty som zatiaľ nemala veľmi chuť ani čas. Vznikli tu aj malé pekárne, cukrárne, obchodíky so zdravou výživou a stánky s lokálnou zeleninou. Nestačím sa čudovať, koľko nových produktov sa tu začalo vyrábať lokálne a pri každej návšteve obchodu sa snažím vyskúšat niečo nové, čo podporí mongolských farmárov a poľnohospodárov.

Každý víkend sa uzavrie jedna z najrušnejších ciest v UB, Seoul street, a premení sa na ulicu plnú hudby, jedál z najrôznejších kútov sveta a nočného života. V Mongolsku mi práve tieto miesta veľmi chýbali, žiadne bary či puby, ale otvorený priestor, kde si môžu ľudia užiť posledné teplé dni. Na zimu sa ulica pravdepodobne znova otvorí pre autá. 

Lokálna skupina live v UB
Lokálna skupina live v UB (zdroj: Jana Žilková)

A to najlepšie: Ľudia

Mnoho mojich známych krajinu upustilo. Cudzinci, ktorí tu žijú dlhodobejšie by sa dali rozdeliť do niekoľkých skupín a ich dôvody pobytu sú rôzne. Najviac tu zostali expati, ktorí si v Mongolsku našli partnerov a partnerky a založili rodiny, či sa zamilovali do krajiny natoľko, že sa im vyše polročná zima nedostáva pod kožu. Ľudia vyzerajú rovnako, väčšina sa správa rovnako, ale predsa je niečo iné. Spoločnosť sa mení a je to cítiť. Keďže nebývam v centre tak ako väčšina cudzincov, vo svojom distrikte sa často stretávam so zvedavými pohľadmi. Pamätám sa ako som sa tých pohľadov bála a vnímala tento fakt negatívne. Teraz sa tomu smejem. Ako tomu, že už keď sa ma niekto odváži osloviť, tak je to väčšinou v ruštine (napriek tomu, že zo seba pár viet dokážem dostať a rozumiem celkom dobre, tak je mojím životným poslaním naučiť 3 mil. Mongolov, že nie každá východoeurópska tvár musí byť z Ruska!). Alebo tomu, že sa mi pomaly vracia moja kedysi dobrá znalosť jazyka a Mongoli sú z toho takí nadšení, že na mňa rýchlo spustia kopec otázok, ktorým nerozumiem a dostaneme sa znova na začiatok nášho rozhovoru. Práve kvôli týmto ľuďom sa tu oplatí prísť, hoci len na chvíľu. Nad tými, ktorí si myslia, že pojedli všetku múdrosť sveta sa človek len potichu zasmeje. Veď takých máme aj u nás. Každý deň stretávam inteligetných a milých ľudí, ktorí mi prirástli k srdcu len kvôli tomu ako sa usmejú alebo pozdravia. Tak ako napríklad čašníčka z vedľajšej kaviarne, ktorá po anglicky veľmi nevie, ale už sa naučila, že nechcem žiadnu miničokoládu ku káve, či mladý študent, ktorý predáva pizzu v Pizza Hute a rozpráva plynule po anglicky a kórejsky. 

Seoul ulica o 11 večer
Seoul ulica o 11 večer (zdroj: Jana Žilková)

Zmena prichádza pomaly, ale Mongolsko sa mení k lepšiemu. Krajina a jej ľudia sú neuveriteľne pyšní na svoju históriu, tradície a tradičný spôsob života, ale na druhej strane sa nebránia novým veciam. Mongolsko čelí mnohým výzvam, ako napr. diverzifikácia ekonomiky, prírodné katastrofy ako povodne a dzud (pozri blog Smrť chodí aj po stepiach) a rastúce rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Len v júli bolo viac ako 2 tisíc ľudí evakuovaných zo svojich domov kvôli prudkým dažďom. Ja som hlavne rada, že som pri tom a dúfam, že svojou prácou prispejem k tejto pozitívnej zmene.

Jana Žilková

Jana Žilková

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  146x

Život je príliš krátky, preto sa usmievajte, pokiaľ máte čím. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu