Mongolsko – krajina mnohých tvárí

Autor: Jana Žilková | 23.9.2018 o 16:01 | (upravené 24.9.2018 o 0:28) Karma článku: 9,05 | Prečítané:  3845x

Niekoľko dní mimo mesta mi znova poskytlo nový pohľad na Mongolsko. Keď chcete čítať o kráse mongolských stepí, prosím, nepokračujte.

Pracovná cesta do provincie Khentii bola úžasná. Napriek tomu, že som toho veľa nenaspala, stretla som mnoho príjemných a milých ľudí. Cesta autobusom naspäť do Ulánu sa začala taktiež dobre. Sedela som vedľa milej pani s asi 7-ročným dievčatkom. Tá ma musela poriadne ľutovať, keďže som so sebou nemala žiadne jedlo, a tak ma kŕmila počas celej cesty orieškami. Väčšinu cesty som prespala, a keď nie, tak som si priala, aby som čo najskôr zaspala. Vodiči nám púšťali tradičné mongolské piesne a po 10 minútach som si zo všetkého najviac želala štuple do uší. Cestovať naprieč Mongolskom je pre mňa vždy vzrušujúci zážitok. Milujem pozorovať rozľahlé stepi, kravy a kone, ktoré si vychutnávajú (ešte stále) zelenú trávu. Tento krásny pohľad ma vždy pohladí na duši. To všetko sa ale stratí po vstupe do mesta.

Fakt, že zápchy sú tu jedným z najväčších problémov, pozná asi každý, kto kedy strávil hoci len deň v tomto najchladnejšom hlavnom meste na svete. Každý deň stojíte pred rozhodnutím, či zobrať auto a riskovať tak stratené hodiny, či vyskúšať autobus a pripraviť sa na tlačenicu, postúpané nohy a zašpinené oblečenie alebo si skúsiť chytiť taxi a ako cudzinec zaplatiť za pár kilometrov aj nejakú tú prirážku. Najhoršie sú zápchy, ktoré sa nehýbu. Ako tá posledná, ktorá ma zastihla pred pár dňami na ceste na letisko. Kvôli nefungujúcim semafórom sa autá navzájom blokovali a nikto nechcel ustúpiť. Neviem, či je to kvôli mongolskej náture, ale trochu mi tu chýba dávka rešpektu a slušnosti a to nielen na cestách. Táto hra, kto prvý ustúpi, alebo nebodaj dá prednosť tomu druhému, mi vždy pridá niekoľko vrások na čele. Po 30 minutách prišli policajti, ktorí dali situáciu do poriadku. Bez nich by som bola v zápche doteraz. Po ceste z Khentii provincie nás však čakalo niečo iné. Bežecké podujatie, o ktorom som pravdupovediac vôbec nevedela, totálne odrezalo niektoré časti mesta a spôsobilo dopravnú katastrofu. Okrem toho, že sme museli obchádzať celé mesto kvôli jednému uzavretému mostu, tak sa doprava posúvala kriticky pomaly. Predstavte si situáciu, že do jedného miesta sa viete dostať len 2 cestami. Jednu uzatvoria a druhá pozostáva z 1 jazdného pruhu, ktorý púšťa 1 policajt tak raz za 10 minút. K vonkajším hraniciam Ulánu sme prišli o hodinu neskôr a kvôli situácii v meste sa meškanie predĺžilo o viac ako 3 hodiny. Možno sa to niektorým nezdá ako katastrofa, ale v Uláne je situácia kritická a stále nevidím žiadne riešenie. O dopravnej situácii v UB ale inokedy.

Vďaka dlhému státiu mi však to očí udrelo niečo iné. Kontrast. Od svojho príchodu som nemala možnosť navštíviť štvrť Zaisan, ktorá sa okrem memoriálu zo starých sovietskych čias pýši aj najväčšou hustotou bohatých obyvateľov a cudzincov. Tých, ktorí si ešte nepostavili dom na okraji mesta. Táto štvrť nie je v zime až tak zasiahnutá znečisteným ovzduším, asi kvôli svojej polohe, keďže sa nachádza vyššie ako ostatné časti mesta. Môj šok bol možno spôsobený určitou hlúposťou, keďže som si po svojom príchode neuvedomila, že rozdiely medzi chudobnými a bohatými sa nezmenšili, ale práve naopak. Cesty, na ktoré som si už nejako zvykla, majú veľa dier a po daždi v nich zostane voda tak minimálne 2 dni, takže prísť do práce suchý a čistý je skôr úspech ako pravidlo. Ľudia sa obliekajú celkom dobre, možno až príliš dobre, keď si človek uvedomí, aké majú platy. Ak sa človek ale troška detailnejšie pozrie, väčšina handier je z Číny a ich kvalita je veľmi diskutabilná. Zaisan je však úplne iný svet.   

V prvom rade je tu viac zelene. Centrum Ulánu je preplnené budovami a obchodmi a zeleň už nie je kde zasadiť. Po celej dĺžke hlavnej cesty 'Peace Avenue' sú síce nasadené stromčeky, ale nejaký inteligent okolo nich namotal nechutné zelené svetlá, na ktorých musel niekto veľmi dobre zarobiť. Pomer zelene v Zaisane vyráža dych. Detské ihriská sú tu pekné, čisté a moderné, viditeľné sú plochy pre rodiny. Až som si niekedy pripadala, že nie som v Mongolsku. Tým nechcem povedať, že ostatné časti UB sú na tom zle, ale určite sú na tom horšie ako Zaisan. Pekné námestia, cesty bez dier a čisté ulice. Žiadne odpadky, plastové fľašky a prázdne fľašky od vodky. Hlavou mi prebehla štatistika, ktorú však nemám ako potvrdiť. Iba 12% Mongolov zarába viac ako 2 miliónov Tugrikov mesačne, čo sa rovná okolo 680 EUR. Nájom 2-izbového bytu v Zaisane sa však rovná nájmu bytov v centre Prahy. Veľmi by ma zaujímalo, odkiaľ na to majú ľudia peniaze.

Rozdiel medzi maličkou bohatou a veľkou chudobnou vrstvou je obrovský. Niekoľko dní po návšteve Zaisanu som sa vybrala do kina. Napriek rannému vstávaniu na letisko som si povedala, že sa konečne pôjdem pozrieť do Shangri-La, obchodného domu, ktorý mi už toľko ľudí ospevovalo. Na takéto miesta ma to nikdy veľmi neťahalo, ale vrámci svojho kultúrneho vzdelávania sa musím niekedy prekonať. Po pár minútach som zažila skutočný kultúrny šok. Obchodný dom ako v Nemecku, všetky známe značky, dokonca moja najobľúbenejšia Charles&Keith, ktorá je v Ázii veľmi populárna. Po filme som na parkovisku zazrela 2 Lamborghini, jedno čierne a jedno žlté. Asi nejaký párik. Len som sa tak zamyslela, čo s takými autami, keď sa im podvozok rozbije na prvej ceste 20 metrov od Shangri-La a ako chcú ich majitelia cestovať na vidiek. Kvôli tomu si ich ale určite nekúpili.

Keby som túto krajinu nemala veľmi hlboko v srdci, tak by som sa tu asi nikdy nevrátila. Blíži sa zima, večer už začínam cítiť štipľavý pach, ktorý bude okolo nás (a v nás) nasledujúcich 8 mesiacov 24 hodín denne. Obyvatelia Zaisanu za možno presťahujú ešte vyššie, postavia vyššie steny, aby im ostatní nenakukovali cez brány a nezávideli čisté prostredie. Ale čo tí ostatní? Na tých sa myslí najmenej. Čo napríklad deti z jurtových oblastí, ktoré budú chodiť ráno do školy naslepo, pretože ovzdušie je tu ráno také znečistené, že je vidno na maximálne 50 cm. Tehotné ženy, ktoré budú naďalej dusiť svoje bábätká, ktoré sa ešte ani nenarodili a už okúsia mongolskú realitu. Ľudia na sebe nosia nálepky podľa toho, kde bývajú, aké majú auto a s kým sa poznajú. V mongolskej spoločnosti sa vytvorili priepasti a niekto bude musieť vynaložiť veľa úsilia, aby ich prekonal.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?