Skutočné dobrodružstvo v Mongolsku

Autor: Jana Žilková | 4.3.2019 o 6:08 | (upravené 3.8.2019 o 21:43) Karma článku: 6,72 | Prečítané:  2966x

Pred pár dňami som dostala správu od bývalého kolegu z Bruselu. Milé, že si na mňa spomenul. Nech si užívam to svoje dobrodružstvo na Ďalekom východe. To až také milé nebolo.

Veľa ľudí má pocit, že žiť v exotickej krajine je dobrodružstvo a divočina. Ráno vstávať so slnkom, v práci sa ukázať, len aby tam nebola voľná stolička, na obede tráviť 3 hodiny, o 5 vyraziť do mesta na koktejly a párty a cez víkendy chodiť na výlety, na pláž a na jachty. Niekedy by som veľmi rada niekde takto žila. Ale to nie je realita v Mongolsku.

V prvom rade tu nemáme žiadne more. Jediné miesto, kde sa môžem dosýtosti vykúpať, je moja vaňa, rieka Tuul, do ktorej sa vypúšťa všetko svinstvo z domácností a tovární, jazero Khuvshul, ktoré sa nachádza 550 km od UB a okolité krajiny, kde ma cesta bude stáť minimálne 700 EUR a niekoľko hodín cestovania. Obdivujem všetkých, ktorí cestujú a tým si zarábajú na seba peniaze. Ja som takým človekom nikdy nebola. Na svoje výdavky som si vždy zarobila tou ‘nudnou’ kancelárskou prácou, ktorá sa stala mojím pravým dobrodružstvom. Keď už sme pri práci, vďaka môjmu dobrodružstvu platím dane v dvoch krajinách, veci mám v 3 rôznych štátoch a predstavy stabilného života som už dávnejšie vzdala. Pracujem viac, ako som kedy pracovala v Európe, študujem, učím sa a snažím sa pomôcť druhým. Nesťažujem sa, za posledných pár mesiacov som sa naučila viac ako kedykoľvek predtým. Ako pracovať s ľuďmi z rôznych krajín a odvetví, ako sa vysporiadať s veľmi nepríjemnými situáciami s partnermi a ako si určiť svoje vlastné hranice. Vstávam niekoľko hodín pred slnkom a často prichádzam domov, keď je už mesiac dlho na oblohe. Okrem toho mi porovnanie mojich pracovných ciest vždy vyčarí úsmev na perách. Predtým som chodila do Moldavska, Gruzínska, Kataru či Estónska, teraz jazdievam do rôznych provincií Mongolska, ktoré sú však rovnako nádherné.

Mongolsko je slobodná krajina, ale stretávam sa s mnohými ľuďmi, ktorí ma pre môj vek a pohlavie neberú vážne. Dávajú mi to niekedy dosť najavo a ja si postupne budujem obranný neviditeľný pancier pred takýmito útokmi. Bolo by neúprimné tvrdiť, že mi to nič nerobí. V mnohých situáciách som sa pristihla pochybovať sama o sebe a o svojich kvalitách. Keď ma niečo znervózni, začnem koktať a cítim sa ešte horšie. Veľakrát som sa ocitla v situáciách, kedy sa ma partneri bez ostýchania opýtali na vek, či kde a čo som študovala. Ako keby som bola na prijímacom pohovore. Pričom im tu v parlamente a na vysokých postoch sedia mladí ľudia s veľmi pochybnou expertízou. Ženy sa tu ale medzi sebou podporujú, či už cudzinky alebo domáce. Hlavne do medzinárodných skupín ma prijali okamžite, veď nás tu zas v 3-miliónovom Mongolsku tak veľa nie je.    

Tak dobrodružne si nepripadám, keď sa musím presunúť z miesta A do miesta B. Ráno si musím chytiť taxi najneskôr o 7.15. Ak sa mi to nepodarí, moja cesta do práce sa predĺži o minimálne 30 minút kvôli zápche na moste. Ak sa chcem dostať domov medzi pol 6 a 8 večer, je to takmer nemožné. Taxíky sú väčšinou všetky obsadené, alebo ma jednoducho odmietnu zobrať, pretože nikto nechce stratiť peniaze kvôli zápcham na moste. Odkedy sa oteplilo na -10, chodím domov pešo. Samozrejme, možnosť cestovať autobusom tu je, avšak počet ľudí v ňom väčšinou prevyšuje povolené množstvo a tie tlačenice sú neuveriteľné. Počas najrušnejších hodín sa často človek načaká aj pol hodinu, kým nejaký autobus zastaví. Mohla by som si kúpiť auto, ale to by som sa len pridala k tisícom vodičom nervózne čakajúcich v zápchach.

Ani tie koktejly a párty mi moc nevoňajú. Občas sa pritrafí nejaká dobrá akcia, na ktorej sa zúčastním, ale väčšinu času to považujem za stratu času a peňazí. Hlavne v poslednom čase sa tu rozmohli luxusné bary, kde sú ceny riadne premrštené, vyššie ako u nás. A tá pozornosť! Už som si celkom zvykla na zvedavé pohľady a občas nejaké pokriky (Natasha či Alena, ľudia si myslia, že som z Ruska). Ale keď na mňa moje spolucvičiace kamošky v posilke zazerajú, ako sa prezliekam či sprchujem, to mi je už trochu nepríjemné. Skryť sa v dave je pre mňa nemysliteľné.

Život v Mongolsku má svoje čaro, ale dobrodružstvo to určite nie je. Pre mňa bolo dobrodružstvo, keď som sa ako 21-ročná vybrala na 4 mesiace na Aljašku. Alebo keď som sa odvážila so svojím slabým žalúdkom nechať sa vystreliť niekoľko desiatok metrov a padať potom voľným pádom. Ale nie žiť normálny každodenný život v krajine, ktorá je mojím druhým domovom. Vzdala som sa veľa koníčkov, ako napr. lezenia na lezeckej stene, behania či účasti na diskusiách a konferenciách, ktoré mi predtým vypĺňali voľné chvíle. Na druhej strane som si našla nové koníčky, naučila som sa jazdiť na koni, pestovať bylinky a čítam viac ako kedykoľvek predtým.

Nemýľte si život v exotickej krajine s dobrodružstvom. V čom vidím a cítim svoju výhodu, je len vo vzdelaní a spôsobe manažmentu. Tie sa snažím pretaviť hlavne v práci a prispieť tak k rozvoju svojich kolegov. Okrem toho toto dobrodružstvo nevyzerá ako z nejakej pohľadnice s krásnymi opaľujúcimi sa ľuďmi a bielou plážou. Moje dobrodružstvo skôr spočíva v tom, koho stretnem a čo (ne)príjemné sa mi stane. Také dobrodružstvá zažíva predsa každý.

P.S: 15. a 16. marca sa budem nachádzať v Košiciach, ak by ste mali otázky ohľadom Mongolska. Neváhajte sa ozvať na ja.zilkova@gmail.com.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Obžaloba Threemu o vražde nespomína, môže to byť taktika

Obhajcovia budú komunikáciu ďalej spochybňovať.

Cynická obluda

Threema je podvrh!

Glváč síce odstúpil, ale naďalej tvrdi, že komunikácia z Threemy je podvrh s množstvom výmyslov. Minimálne jeden dôkaz by tu bol.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kočner sa po vražde Kuciaka rehotal

Čo si písali Kočner a Zsuzsová v čase vrážd Kuciaka a Kušnírovej.


Už ste čítali?