reklama

Zlomená noha v Uláne

Pred vyše 4 mesiacmi som si naplánovala jeden z posledných akčných víkendov v Mongolsku. Môj ženský šiesty zmysel mi nahováral, že niektoré aktivity budem musieť zo svojho života vypustiť. Nemýlil sa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

V piatok večer sme mali jednu z posledných aktivít nášho končiaceho sa projektu na podporu lokálnych farmárov. Bolo milé ich vidieť, ale mne nebolo najlepšie. Mongoli majú vo zvyku tlačiť do človeka alkohol, či ho chce alebo nie. Hlavne tí mimo mesta niekedy nechcú pochopiť, prečo nie je tvrdý alkohol každému po chuti. Vyhovorila som sa teda na nevoľnosť a šla domov. Na druhý deň sme šli na kone. To som už vedela, že tohto nového koníčka sa budem musieť vzdať. Rada si sama sebe dávam výzvy. Tak ako keď som zabehla polmaratón, aj keď som mala pokazený žalúdok zo služobky v Gruzínsku. Alebo som sa dala na programovanie, aj keď tomu ani po 6 mesiacoch nerozumiem. Tak to bolo aj s koňmi. Chodila som jazdiť, keď bolo vonku aj –20 a potom som sa bála vyzuť si topánky a spočítať živé prsty na nohách. Na koňoch sa stále nazbiera super partička neznámych ľudí, ktorí si spolu vychutnajú niekoľko hodín na nekonečných stepiach. Domov sme prišli neskoro, ale ja som aj tak nechcela rušiť svoj plán na ďalší deň. Menšia turistika v najbližších horách pri Uláne, Bogh Khan, ktorá sa stala mojím pravidelným koníčkom, odkedy teplota vystúpila na -15. Dve kolegyne svoju účasť zrušili, ja som znova tento deň videla ako výzvu a ráno som vstala pred 6, s kamarátmi sme sa stretli o 7 a pol 8 sme už stúpali na vrchol. Nebudem klamať, bola som unavená, horšie sa mi dýchalo. Turistiku som si však užívala, dobrú fyzickú kondíciu mi bude určite treba. Na ceste nadol, tak asi v strede kopca, som stúpila medzi 2 kamene, noha sa mi zasekla, ja som sa snažila situáciu rýchlo zachrániť, ale noha sa už sama nevedela zo situácie dostať. Počula som veľmi nechutný zvuk a vedela som, že je zle.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nohy, ruky či prsty som mala narazené, ošuchané, popálené a porezané, čo si pamätám. Pár rokov hádzanej, pár rokov floorbalu, k tomu všetky moje nie dlho trvajúce koníčky. Keď som si na šampionáte hádzanej narazila prst, tréner mi ho lepiacou páskou priviazal k ďalšiemu a všetko dobre dopadlo. Alebo keď som sa prichytila, že behám podľa hudby a nie podľa terénu, podtkla sa o koreň stromu v lese a zošúchala sa niekoľko metrov po lesnej suchej ceste. Považovala som sa však za nezlomiteľnú. Až kým som si úplne trápne a smiešne nezlomila nohu na 2 kameňoch v horách, ktoré by horolezci v Tatrách horami ani nenazvali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Pohorie Bogh Khan, Ulán
Pohorie Bogh Khan, Ulán  (zdroj: Jana Žilková)

Najhoršie je, čo prišlo potom. Do najbližšej civilizácie nám chýbali asi 2 kilometre. Chodiť som nevedela ani náhodou, terén bol kamenistý a ja som pri každom kroku spadla na zadok. Tak sa ma ujal jediný chlapec, ktorý bol s nami a k tomu si nás všimol mladý študent, ktorý sa že vraj vo voľnom čase venuje tradičnej medicíne. Bolo mi to však jedno. Bolesť, fyzická aj psychická, bola príliš silná. Ani neviem, ako to títo dvaja chlapci dokázali, ale zniesli ma dole, kde ma čakala sanitka so smejúcim sa lekárom. Po ceste sme stretli ešte niekoľko dobrých ľudí, ktorí sa mi snažili pomôcť, ale ja som sa len potrebovala dostať čo najrýchlejšie dole. Vôbec netuším, koľko času ubehlo, mne to prišlo ako hodiny. Lekár ma ubezpečil, že to nie je zlomené a mne to trocha zdvihlo náladu. Sanitka ma do nemocnice nechcela zobrať, veď to predsa nie je vážne, a tak ma odviezla kamarátka. Doskackala som na príjem a už si len hmlisto pamätám tie zazerajúce tváre a menšiu zlosť, že mi nikto pri tom skackaní nepomôže. Röntgen ukázal, že kosť nad členkom je zlomená a jediné riešenie je sadra. Začala som panikáriť, myslím si, že aj trocha vrešťať a určite plakať. O 4 dni som totižto mala letieť do Európy, na itinerári som mala Slovensko a Nemecko. Nič nepomohlo a o 10 minút som mala sadru a 2 barle.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledújuce hodiny som prespala a stále som nechcela uveriť, čo sa vlastne stalo. Poviete si, aká som hlúpa, ale ja to tak vidím doteraz. Chodiť v Uláne s barlami je ako samovražda. Chodníky sa tu zvyknú zrazu skončiť a splynúť s cestou, čo chodník to milión dier a ako chodec máte menšiu hodnotu ako auto. Len aby som sa dostala do svojej kancelárie, v ceste mi stálo 10 smrteľných schodov. Cestu do Európy som však zrušiť nemohla. Bol to horor, ktorý som si nakoniec skrátila o 1 týždeň. Po ceste som spoznala mnoho dobrých a láskavých ľudí, ktorí mi pomohli a podporili ma. Ako manželka nemeckého veľvyslanca v Mongolsku, ktorá mi pomohla s batožinou, či taxikár v Berlíne, ktorý ma odprevadil skoro až k terminálu a najskôr dostal pokutu. Na druhej strane som mala šancu spoznať aj totálnych hlupákov. Ako taxikár v Košiciach, ktorý na mňa začal hulákať, keď som náhodou buchla barlou do auta (nič sa mu nestalo), dôležitého biznismena, ktorý ma nechcel pustiť pred seba v rade, pretože som nemala biznis letenku alebo letušku na ceste naspäť do Mongolska, ktorá sa ma začudovane pýtala, prečo sa trepem so zlomenou nohou do Ulánu. No asi preto, že tam žijem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Zlomená noha
Zlomená noha (zdroj: Jana Žilková)

Skoro dva mesiace som sa nevedela znormalizovať, na všetko som zanevrela. Po 4 mesiacov vidím aj túto nehodu ako výzvu, ktorá mi ponúkla novú perspektívu a pohľad na samú seba. Doteraz neviem pochopiť, prečo som sa v niektorých situáciách zachovala negatívne, nahnevane a podráždene, prečo som nevyužila čas na lepšie aktivity ako pozeranie hlúpych seriálov na Netflixe. V Uláne vidím všetky prekážky, ktoré som predtým nevidela, resp. som si neuvedomila, že tam sú. Ako napríklad obrubníky, ktoré boli zvýšené kvôli autám, ale ktoré som s barlami nevedela prekonať. Alebo zátarasy, ktoré sú po celom meste umiestnené, aby nejakým spôsobom korigovali premávku, avšak pre chodcov to znamená zbytočné obchádzanie. Neexistujúce chodníky, diery, autá parkujúce na chodníkoch a mnohé ďalšie. Ja už barly našťastie nepotrebujem, ale sú ľudia, ktorí ich odhodiť nemôžu a práve pre nich je toto mesto jednou veľkou bariérou.

Jana Žilková

Jana Žilková

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  146x

Život je príliš krátky, preto sa usmievajte, pokiaľ máte čím. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu