Cestovanie naprieč Mongolskom - Arkhangai provincia

Autor: Jana Žilková | 6.8.2019 o 8:02 | (upravené 7.8.2019 o 9:48) Karma článku: 2,83 | Prečítané:  1096x

Festival Naadam, to sú dni plné osláv a ukážok toho najkrajšieho, čo v Mongolsku máme. Ako aj čas, kedy sa obyvatelia Ulánbátaru pobalia a utečú z mesta a turisti obsadia vyprázdnené ulice.

Viac o festivale tradičných mongolských športov sa dozviete v mojom staršom blogu tu. Je to nepochybne najlepší a najzaujímavejší sviatok, ktorý sa v Mongolsku oslavuje, a ktorý sa vie predať aj cestovným kanceláriám a tisíckam turistov, ktorí sa nahrnú na pár týždňov do Mongolska, aby si užili teplo a naučili sa viac o lokálnych zvykoch a tradíciách. Pre lístky na Otváraciu ceremóniu si človek musí pripraviť široké lakte, chrániče a pevné nervy. Neviem presne, ako daný systém nákupu lístkov funguje, ale podľa príspevkov, ktoré som zachytila na sociálnych sieťach, je to boj o život. My sme sa ale vybrali z mesta hneď, ako sme mohli, a prejazdili vyše 1500 kilometrov.

Dostať sa mimo Ulánbátaru nám trvalo vyše 2 hodiny. Takmer všetky cesty vedúce do/z mesta sa toto leto prerábajú, a preto sme okrem pomalej jazdy so stovkami ostatných áut museli zísť z asfaltky a namiesto toho sa ďalej uberať po prašnej ceste. Autá čoraz častejšie odbočovali doľava a doprava a my sme konečne mohli šliapnuť na pedál. Po čase sme si urobili prestávku a naobedovali sa. To je práve na Mongolsku to krásne. Človek zíde z hlavnej cesty, stačí pár metrov, a už sa ocitne v krajine ničoho a nikoho. Vychutnali sme si úžasnú vôňu vidieka a pobrali sa ďalej. Naša ďalšia zastávka bol Elsen Tasarkhai, prekrásne piesočnaté duny, ktoré ešte nie sú súčasťou púšte, ale nejakým zázrakom sa nachádzajú v strede stepi. Duny majú dĺžku 80 km a šírku 5 km. Tento mix púšte, občasných zelených oáz a okolitých hôr som navštívila prvýkrát v roku 2012, keď som si aj prvý raz vyskúšala stanovanie v Mongolsku. Vtedy to dopadlo skorým ranným budíčkom a mojím poplachom, keďže sa zem začala triasť o 6 ráno a zvuky, ktoré som okolo seba počula, mi vtedy pripadali ako armáda tisíc vojakov. Vyskočila som zo stanu a namiesto vojakov na mňa pozerali stovky prežúvajúcich kôz, tiav, koní a kráv, ktoré sa pásli na tráve pri našom stane. Deň bol horúci, ale my sme aj tak využili príležitosť a prešli sa po horúcom piesku. Popri nás sa turisti a domáci prevážali na dvojhrbých ťavách, ktoré nevyzerali úplne nadšene. Jazdu na ťave som si vyskúšala niekoľkokrát a úplne najlepšia je práve záverečná časť, keď si ťava sadá na zem, aby ste z nej mohli pokojne zosadnúť. Spraví 3 prudké pohyby a vy máte pocit, že z tej ťavy zletíte, ale nejako to stále ustojíte. No, možno nie všetci.

80 km od Elsen Tasarkhai sa nachádza historické hlavné mesto Mongolska, Kharakhorum. Je to celkom pekné miesto, človek sa môže nadýchať mongolskej histórie, ale určite sa ani zďaleka nechytá na miesto, ktoré na tom istom území stálo pred 700 rokmi, a o ktorom sa píše v slávnych historických knihách starých Mongolov. Dokonca som počula niekoľko nepekných príbehov, kedy sa po niekoľkých hodinách cesty, na ktorej si človek veľmi nepospí, turisti skoro rozplakali, keď sa konečne dostali do Kharakhorum.  Nemyslím si, že je to až také zlé, ale človek asi čaká niečo ako druhé Zakázané mesto, a to Kharakhorum určite nie je. Za posledné roky sa veľa nezmenilo. V areáli je pár budhistických kláštorov, sprievodcovia vysvetľujú turistom bohatú históriu mesta a vo vzduchu cítiť khooshuri a buudzi. Turisti a domáci sa môžu odfotiť v tradičnom mongolskom oblečení, podržať si orla či nakúpiť suveníry, na môj vkus s historickou prirážkou.  

Keďže sa stmievalo, nastal čas rozložiť stan a niečo si aj navariť. Na moje prekvapenie išlo všetko hladko a o 2 hodinky sme sa pobrali spať. Pre mňa spánok ale neprichádzal do úvahy. Našli sme si super miesto pri rieke, v našom okolí sa nachádzala len tichá partička dospelákov s deckami. Za tmy sa asi 10 metrov od nás ‘ubytovala’ partička asi 15 tínedžerov so 4 stanmi, z ktorých sa im dva nepodarilo postaviť. Tí spievali a pili až do rána a mne to aj s hučiacim vetrom spôsobilo bezsennú noc. Na druhej strane som okolo 3 vyšla zo stanu a ten pohľad na oblohu stál určite za to. Krásne hviezdy, ktoré sa zdali byť na dotyk dlane a bolo ich toľko, že by som ich počitala do rána. Ten pohľad na nočnú oblohu na mongolskom vidieku je na nezaplatenie. Ja som musela počkať, kým sa hluk okolo mňa upokojí a na pár hodín som sa donútila zatvoriť oči. O 7 sa však už okolo mňa triasla zem a niekto, resp. niečo sa nám snažilo dobyť do stanu, a tak ani neviem, koľko som vlastne spala. Otvorila som stan, odohnala kozy, ktoré sa snažili ukradnúť niečo pod zub, a do očí mi hneď padol polonahý kúpajúci sa mongolský pastier v rieke. Tomu sa hovorí pravý vidiecky budíček a zaspať som už potom nevedela.

Ešte som stihla škaredo sa pozrieť na našich susedov, ktorí mali očividné bolesti hlavy a pobrali sme sa ďalej. Naša ďalšia zastávka bolo hlavné mesto Arkhangai provincie, Tsetserleg. Veľmi dlho som tam chcela ísť, je to obľúbené mesto turistov a aj Mongolov. Pekná infraštruktúra, vychytené múzeum, budhistické kláštory a k tomu pár zelených parkov a kavárničiek. Tsetserleg sa nachádza pri pohorí Bulgan, ktoré krásne vidno hneď z centra. Na googli som si rýchlo našla kaviarničku, ktorú vlastní nejaký Austrálčan, a v ktorej sme sa dobre najedli (a aj umyli). Navštívili sme kláštor, do ktorého sme si ako zvyčajne museli poriadne vyšliapať a aj miestne múzeum, kde bola veľmi zaujímavá zbierka historických artefaktov ako aj zbierka príbehov slávnych ľudí z province Arkhangai. Tsetserleg je nielen čarovné mesto, hlavne v lete, ale jeho zakladatelia rozmýšľali určite trochu viac ako tí v Uláne. Ulice boli pekne oddelené cestami, dalo by sa povedať, že boli naplánované, čo hlavne v jurtových štvrtiach v Uláne nie je ani zďaleka pravda. Slnko nám pripekalo na hlavu, a preto sme sa rozhodli presunúť sa ďalej v aute s klímou zapnutou na maximum.

Našou poslednou a finálnou zastávkou bolo pohorie Khorgo, konkrétne sopka s rovnakým menom. Dostať sa k vyhasnutej sopke bolo skutočné dobrodružstvo. Ostré kamene a takmer neexistujúca cesta. Zaparkovali sme na prvom parkovisku a to bola veľká chyba. Vyškrabali sme sa na vrchol po kameňoch, ktoré nám utekali spod nôh a ľudia okolo nás padali na zadky. Držať sa nedalo čoho, občas sa ma v poslednej chvíli zachytil padajúci spolustúpajúci. Neviem to nazvať inak ako extrémne nebezpečná cesta bez akýchkoľvek bezpečnostných prvkov, ktoré by nám ju aspoň trochu uľahčili. Mongoli niesli malé bábätká na rukách a s nimi sa škrabali, alebo zliezali dole kopcom. Vedela som, že prvá je určite tá ľahšia polovica cesty. Výhľad stál ale za to, až som bola prekvapená, že som o tomto mieste nepočula skôr. Videla som dokonca aj malé pohybujúce sa postavičky, ktoré sa vybrali až na samé dno vyhasnutej sopky. Nechcelo sa mi ísť dole, aj keď som vedela, že sa stmieva, je chladno a my si musíme nájsť ubytovanie, resp. postaviť si stan, čo som veľmi nechcela. Vybrali sme sa dole, Mongoli na mňa občas nadávali, keďže moja rýchlosť im nevyhovovala a oni radšej padali na zadky a šúchali sa po nich dole. Ja som cítila, že moja ešte nevyliečená zlomená noha má znižený prah bolesti ako aj ohybnosti a radšej som sa držala svojho spolucestovateľa, ktorému som spôsobila pár modrín. Nakoniec sme šťastne zišli dole, ja som sa triasla od bolesti a nervozity.

Pomaly sme obišli celú sopku a zrazu vidíme…schody! Schody, ktoré viedli nahor a ľudia po nich (bezpečnejšie) stúpali nahor a potom znova nadol. Chcela som sa rozplakať, ale nakoniec sme sa na tom dobre zasmiali. Vedeli sme, že okrem nás existujú stovky Mongolov a turistov, ktorí o existencii daných schodov nevedeli a možno je aj lepšie, keby to nezistili. V diaľke sme videli známe svetlá ger kempu (ger = jurta) a zamierili sme rovno tam s trocha malou dušičkou, či sa pre nás nejaká tá jurta nájde v strede najväčšej turistickej sezóny. Malá rada, ak by ste sa chystali v Mongolsku stráviť noc v teplučkej voňavej jurte v ger kempe. Ak máte takú možnosť, vždy pošlite svojho mongolského spolucestujúceho/sprievodcu a až po dohodnutí podmienok, resp. zaplatení ukážte svoju tvár. Na viacerých miestach, bohužiaľ, fungujú 2 rôzne cenníky, jeden pre Mongolov a druhý pre cudzincov. Mne sa to už niekoľkokrát potvrdilo, aj keď tieto praktiky určite nefungujú všade. Niektoré ger kempy si vypýtajú cenu ako 5 hviezdičkové hotely od každého.

Nie je nič krajšie ako spať v jurte. Samozrejme, keď je mimo jurty – 40 stupňov a vy musíte ísť na záchod, tak to nie je nič moc. Jurta sa vyhreje za niekoľko minút, aj keď niekedy až príliš. Okolo 3 sme sa zobudili, pridali do pece a až do rána sme mali príjemné teplo, keď vonku zúril vietor a dážď. Ráno ma nezobudili žiadne hladné zvieratá, keďže kemp bol oplotený. Napriek zamračenému počasiu sme sa vybrali k neďalekému jazeru Terkhiin Tsagaan. Po ceste sme natrafili na malú jaskyňu, do ktorej sa človek chodí znova narodiť. Je taká malá, že doteraz nechápem, ako sa v nej niektorí, trochu objemnejší ľudia, vedeli otočiť a narodiť sa tak znova. K jazeru sme dorazili asi o pol hodinku a znova som zostala v nemom úžase. Krásne sopečné kamene boli poukladané na seba a ľudia z nich postavili niekedy až umelecké diela. Kamenisté prostredie sa krásne vynímalo pri jazere a o niekoľko metrov ďalej sa ľudia opaľovali na kamenistej pláži. No keďže bolo pod mrakom, tak len tak vylehovali, ale keby svietilo slnko, tak si viem predstaviť, že by boli poschovávaní v stanoch alebo minimálne pod dáždnikom, aby náhodou neprišli opálení naspäť z dovolenky. Znova začalo pršať a my sme sa radšej presunuli naspäť do ger kempu a strávili celé popoludnie v jurte.

Pršalo až do rána a počas cesty naspäť do Ulánu sme párkrát zapadli, ale obišli sa bez cudzej pomoci. V niektorých úsekoch sa vytvorili menšie rieky, ale inak sme po 10 hodinách prišli k hraniciach hlavného mesta. Dážď však spôsobil oveľa horšie škody na územiach, ktoré sú počas Naadamu ešte populárnejšie ako napr. jazero Khuvskhul, ktoré je bezpochybne na prvom mieste. Zapadnuté autá a desiatky nehôd. Z Ulánbátaru sa taktiež stalo jedno veľké jazero. Kto sa vybral do práce pešo, suchý nezostal dlhšie ako 10 minút. Tohoročný Naadam bol nezabudnuteľný. Pre turistov, ktorí sa každý rok vyvaľujú na pláži, by to bola možno nuda, ale pre mňa je mongolský vidiek a poznávanie miest, za ktorými sa cestuje dni, to najmagickejšie, čo v Mongolsku máme. V Uláne sa na jar (pevne verím) otvára nové letisko, vďaka ktorému bude jednoduchšie odbaviť viac turistov a otvoriť dvere do Mongolska novým dobrodruhom.  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Jakuba Fila

Kašlite na vieru aj svetonázor. Klíma sa na ne pýtať nebude

Európa bez Dánska či Holandska, púšť až po Alpy.

Stĺpček šéfredaktorky

Nevyhráva najhlúpejší vtip o Gréte

Tento problém nezjemníme jazykom dúfajúc, že klimatická zmena je znesiteľnejšia ako kríza.


Už ste čítali?