reklama

Malá Mongolka

Veľakrát som si sama pre seba povedala: Nebolo by predsa len jednoduchšie na pár mesiacov vypadnúť? Bolo. A predsa som stále tu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Pevne verím, že sa mi tento blog podarí dopísať pred dňom D. Bude iný, osobnejší. Možno nie taký pozitívny ako ostatné. Môj vzťah k Mongolsku sa totižto zmenil. Stále je to môj druhý domov, ale náš vzťah sa dostal z tej krásnej ružovej fázy, na ktorú mnohé páry nevedia zabudnúť, až sa nakoniec rozvedú alebo rozídu. Na svet sa už obaja nepozeráme cez ružové okuliare. Niekedy stojíme vedľa seba, niekedy oproti sebe, niekedy sa držíme za ruky, niekedy si nevieme prísť na meno. K tejto skutočnosti nám stačilo 1 tehotenstvo a 2 minúty v prachu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Moje tehotenstvo nebolo od začiatku úplne ideálne. V rovnaký víkend ako mi paličky na teste potvrdili moje vnútorné pocity som si zlomila nohu a tĺkla si hlavu do steny aká som hlúpa a nezodpovedná. Pri pohľade na nohu v sadre som sa vždy pustila do plaču. Odmietala som všetky tabletky proti bolesti a v duchu som si hovorila: môžeš si za to sama, tak len trp. Samozrejme, bola to moja chyba. Nepotrebovala som to však počúvať aj od ostatných a prestala som na pár týždňov až mesiacov komunikovať s ľuďmi naokolo. Počas mesiaca a pol sa mi podarilo ešte pár prešľapov. Nezrušila som cestu do Európy, aj keď som vedela, že to bude len utrpenie, neoddychovala som dostatočne a hlavne som si nedokázala priznať, že som fakt tehotná. Po potvrdení lekárom som si ale dala facku a začala premýšľať aj viac o sebe. Z Európy som sa vrátila skôr, aby som mohla v Mongolsku viac odpočívať, spala som aj 12 hodín denne a hlavne som začala na seba dávať viac pozor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dosť dlhú dobu som tehotenstvo skrývala. Nie do úplne extrémnej podoby, len som začala nosiť voľnejšie oblečenie a hlavne som o tom nikomu veľmi nehovorila. V Mongolsku si človek musí zvyknúť na priame a osobné otázky, ktoré sa ľudia zvyknú pýtať aj počas pracovných stretnutí. Posledné, o čom som chcela rozprávať bolo moje tehotenstvo. Nie že by som sa za to hanbila, to určite nie. Rada si však udržujem čiste pracovné vzťahy s ľudmi, s ktorými nemám potrebu tráviť svoj voľný čas. Mongoli sú však často veľmi zvedaví a osobné otázky kladú veľmi radi. Aj keby môj level mongolského jazyka bol na úrovni „dzadza“ (slovo „dza“ znamená OK alebo áno a Mongoli ho používajú skoro stále), čo je level ešte nižší ako A1, tak by som na tie opakujúce sa otázky vedela odpovedať bez problémov. Takto vyzerá každodenná debata v taxíku: Si z Ruska? Slovensko? Aaa, Československo! To hovoríš po rusky! Čo robíš? Máš deti? Koľko? Nechýba Ti domov? Kto je Tvoj manžel? Koľko zarábaš? Pri tejto otázke sa už väčšinou končí moja trpezlivosť a tvárim sa, že nerozumiem alebo jednoducho to už nemienim s nikým zdieľať. Nemyslím si, že to ale ľudia myslia zle, sú len zvedaví.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tehotenstvo sa mi podarilo skrývať do chvíle, kým to na mne fakt nebolo vidno a kým som tie 3 voľnejšie blúzky na seba už nenatiahla. A tu sa začali situácie, ktoré mi boli dosť nepríjemné. Nech si sadnem, nech si ľahnem, nech veľa jem, nech robím hento a nerobím všetko ostatné. Dostala som toľko rád a výstrah, že som niekedy radšej zostala doma a zrušila stretnutia a svoju účasť na recepciách. Čo bolo ale horšie, boli otázky typu: Kde budeš rodiť? Čože, v Mongolsku? Nie, choď preč! Kde pôjdeš cez zimu? Čože, chceš zostať v Ulánbátare? Si normálna? Prenajmi si byt alebo chatku a choď von! Podobne ako milí taxikári, nemôžem povedať, že by to títo ľudia mysleli zle. Často však nevedeli súvislosti a moju situáciu a tú im na nos vešať nebudem. Po čase som sa naučila trpezlivo si každého vypočuť, pritakať a poďakovať sa za cenné rady.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Slovensko na EU dni v Mongolsku
Slovensko na EU dni v Mongolsku (zdroj: Jana Žilková)

A čo tie 2 minúty v prachu? V Mongolsku som už zažila kadečo. Nie som úplne dobrodružný typ, mám rada ísť do hôr či na kone, ale po pár dňoch potrebujem teplú vodu a dlhú sprchu. Pred mesiacom sa mi ale podaril jeden z mojich najhorších kúskov. Brucho už neskryjem, ani keď si oblečiem manželovu zimnú bundu. Teploty sa pohybovali v relatívne normálnych hodnotách a ja som ako zvyčajne kráčala domov z práce. Rovnaká trasa, rovnaké uličky a cesty. Obchádzam ľudí, ktorí stoja na autobusovej zastávke a zrazu padám na zem. Chvíľková nepozornosť a ja som si nevšimla rozdiel medzi obrubníkom a prašnou cestou, na ktorej by pravdepodobne mala rásť tráva. Padám na ruky a kolená a som v šoku. Keď som si zlomila nohu, hneď som vyskočila vo viere, že je to v pohode a ja dokráčam domov ako zvyčajne. Tentoraz som však nemyslela na seba. Snažím sa zhodnotiť situáciu, nespadla som na brucho ani na chrbát. Ďalej sa nachádzam v pozícii mačky na prašnej ceste. Po prvotnej myšlienke príde druhá. Je to znova zlomená noha? Čo ak áno? Katastrofa, nikto ma neprinúti ísť na röntgen. Neviem, koľko času prešlo, pripadá mi to ako hodiny, sú to asi len minúty. Konečne sa pokúšam vstať. Na prvý pokus sa mi to nedarí, bohužiaľ, pribrala som trochu viac ako som si predstavovala a niekedy mám problém balancovať svoje telo, hlavne tú hornú časť. Celá sa trasiem. Na druhý pokus sa postavím, cítim silnú bolesť v členku a doskackám k smetiaku, o ktorý sa opriem. Zrazu si uvedomujem, že okolo mňa stojí aspoň 100 ľudí a nikto sa ani len nepokúsil podať mi pomocnú ruku. Len tak na mňa zazerajú, asi si myslia, že som opitá. Volám rodine, doskackám k najbližšej lavičke a púšťam sa do plaču. Na lavičke oproti sedí mladý chalan, ktorý sa rýchlo postaví a odkráča preč. Vo mne kolujú neopísateľné pocity. Strach, zlosť, beznádej a nenávisť. Nikdy som nečakala, že so mnou bude niekto zaochádzať inak len preto, že som tehotná. Tak ako v lete v Prahe, keď sa mi počas 1 týždňa nikto nepostavil v električke a ja som sa len slabo usmiala. Ale táto situácia bola fakt extrémnejšia a ja tomu doteraz neviem pochopiť.

Tento zážitok v prachu so mnou zatriasol. Okrem toho, že stále naivne verím, že moja práca zlepšuje ľuďom životy, tak sa snažím každodennými maličkými krokmi zlepšiť život sebe a ostatným. Po 2 hodinách som dorazila domov, hodila si ľad na členok, ktorý bol už aj tak úplne zbytočný, otvorila počítač a začala si hľadať letenky domov. Na toto radikálne rozhodnutie som sa vyspala, ale moje pocity k tejto krajine a k tomuto mestu sa zmenili, resp. zhoršili. Začala som viac kritizovať a vyzývať k zmene. Upozorňujem na nedostatky a nie všetci sú z toho nadšení. Zhodila som tie ružové okuliare. Počas nasledujúcich 2 týždňov sa mi prihodilo pár nepríjemných situácií, ale nič, čo by som nevedela ustáť. Postihnutý pán na mňa z ničoho nič začal kričať „k...a“ a tak som mu vynadala po mongolsky, čo veľmi neustál. Vodič sa rozhodol ignorovať červené svetielko na semafóre a zastal 5 cm odo mňa a začal na mňa vyvreskovať. Pozitívnych zážitkov je ale stále viac. Plaché úsmevy a zvedavé pohľahy detí a susedov, milé nečakané stretnutia, blahoželania a slová povzbudenia. Hlavne nestrácať odvahu a nadhľad. 

Konferencia o udržateľnej ekonomike v Mongolsku
Konferencia o udržateľnej ekonomike v Mongolsku (zdroj: Jana Žilková)

Čo sa týka môjho tehotenstva, užívam si ho. Možno viac ako kedykoľvek predtým. Konečne mám čas na čítanie a súčasne listujem 2 knihami naraz. Pravidelne cvičím, stravujem sa relatívne zdravo a hlavne som sa pustila do projektov, ktoré som dlhodobo odkladala. S prichádzajúcou zimou prišlo aj naše obľúbené znečistenie ovzdušia a tvrdenie vlády, že v porovnaní s minulým rokom sa kvalita ovzdušia v Ulánbátare zlepšila o 50%. Ja som si zakúpila svoj osobný merač a robím s ním amatérsky výskum. Okrem toho si stále uvedomujem, že patrím k malému percentu obyvateľov Ulánbátaru, ktorí si či už túto užitočnú mašinku alebo podstatne drahšiu čističku ovzdušia môžu dovoliť. O 2 mesiace budú nemocnice prepchaté malými osoplenými, ukričanými a kašľajúcimi deťmi, ktoré ešte nevedia, že ich život bude o niekoľko rokov kratší ako ten náš kvôli hlúpym a nedostatočne premysleným pokusom vlády a expertov niečo so znečistením urobiť. Čo ale s tým?

Držte palce a zaujímajte sa o dianie v Mongolsku či akejkoľvek inej krajiny sveta. 

Jana Žilková

Jana Žilková

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  146x

Život je príliš krátky, preto sa usmievajte, pokiaľ máte čím. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu