Skutočný život v Mongolsku

Autor: Jana Žilková | 13.2.2020 o 17:40 | (upravené 14.2.2020 o 1:38) Karma článku: 11,63 | Prečítané:  10047x

Je mi ťažko písať tento blog. V prvom rade preto, že som si ani v tom najhoršom sne nevedela predstaviť, ako ľahko sa ako národ vieme rozdeliť. V druhom rade preto, že sú 2 hodiny ráno a môj malý človiečik bude o pár hodín hore.

Spomenula som si na pár príhod zo študenských čias z Bratislavy. Ako poriadna východňarka som si so sebou priniesla východňarský prízvuk a povestné ‘tá‘. Prvé mesiace mi to mnohí vyhadzovali na oči. Aj mne to trochu vadilo a naučila som sa začínať vety inak ako s tá. Za celých 6 rokov, čo som žila v Bratislave, som mala jednu jedinú nepríjemnú skúsenosť kvôli mojim koreňom. Aj to bola mama mojej spoluhráčky, ktorá stratila prácu, že vraj kvôli východňarom, ktorí robia za nižšie platy. Ani raz mi nebolo vyhodené na oči, odkiaľ som, prečo som tam prišla a prečo pár rokov aj ostala. Nikdy.

Magisterské štúdium v Dánsku. Keď som študovala bakalára, mojím snom bolo zúčastniť sa programu Erasmus. Hlásila som sa na neho dvakrát. Prvýkrát ma nevybrali, pretože som patrila do nižšieho ročníka a výberová komisia preferovala ročníky vyššie. Druhýkrát bol jednou z podmienok priemer známok 2,00. Ja som mala 2,01 a s malou dušičkou som sa opýtala môjho profesora, či má zmysel sa prihlásiť. No ale samozrejme! Nadišiel deň D a ja som si pripravila prednášku o svojich cieľoch a záujme ísť študovať do zahraničia. Nestihla som povedať ani slovo. Prodekan ma po vstupe do miestnosti poslal preč, keďže nespĺňam podmienky. Opýtala som sa, prečo ma teda pozvali na pohovor. Ževraj to bola chyba a mám sa radšej lepšie učiť. Mala som vtedy 2 práce. Prodekan, ktorý mal dlhoročné skúsenosti z diplomacie, ma úplne nediplomaticky poslal domov. Áno, mala som bojovať. Ale ja som odišla, poplakala si a v srdci skončila s danou školou. Začala som sa pozerať po školách v zahraničí a nakoniec si aj vybrala univerzitu v Dánsku. A oni ma fakt prijali! Potom prišlo to horšie, financie. Napriek tomu, že som mala podporu od rodiny, robila som každý víkend v šatni v nočnom klube. Keď moji spolužiaci chodili na párty, alebo spali, ja som makala, aby som mala na drahý život v Dánsku a školu dokončila. Dokonca som aj 1 mesiac chodila na stáž na Veľvyslanectvo SR v Kodani, kde som musela cestovať 5 hodín tam a 5 hodín naspäť. A cestovať som musela veľa, pretože som nemohla prísť o prácu v klube. Raz sa mi podarilo zaspať vo vlaku a zobudila som sa na opačnom konci Dánska. Nič však neľutujem a 1 rok v Dánsku mi dal oveľa viac vedomostí a skúseností ako 3 roky v Bratislave. Ale čo na tom záleží, keď to aj tak nie je ten skutočný život.

Môj život sa potom pobral východným smerom, aj keď som sa na pár rokov vrátila naspäť na Slovensko. Každý krok, každý deň mi priniesol niečo nové, zlé aj dobré. Na Slovensku či v zahraničí. Spoznala som ľudí z celého sveta, s ktorými som v kontakte a s ktorými sa určite jeden deň znova uvidím.

Tak aký je ten skutočný život v Mongolsku, resp. v zahraničí? Má dve tváre. Veľmi rada kritizujem, a preto svoju kritiku zhrniem do niekoľkých bodov: neustály tlak na financie a nervy (víza, povolenia, preklady, administratívna náročnosť, zásielky domov a späť), jazyková a kultúrna bariéra, samota, pocit nepochopenia zo strany ľudí žijúcich tu ako aj doma, strata priateľov a kontaktov, žiadne halušky a už ani horalky. S kočíkom sa dostanem tak akurát von z vchodu, vysoká pravdepodobnosť zlomenia si nohy na chodníku, vodiči, ktorí radšej zrazia chodcov ako by zastali, autá trúbiace tak, že sa môj malý človiečik strhne s plačom zo spánku, chýbajúci rešpekt voči druhým. Ale každá minca na dve strany, však? Tie krásne a nečakané diskusie s ľuďmi, úsmevy okoloidúcich, noví a starí priatelia, húževnatosť a odhodlanie mladých či starších zlepšiť svoje životy, boj proti tunajším oligarchom. Úplne najkrajšie a najlepšie sú však úsmevy môjho malého človiečika, pre ktorého cestujeme denne viac ako 2 hodiny z mesta, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu. Ale to taktiež nie je skutočný život.

Ja som o Slovensku nikdy nehovorila v zahraničí v zlom. Práve naopak, nabádala som cudzincov k tomu, aby sa v rámci slávnej cesty Praha-Viedeň-Budapešť zastavili aj na jeden deň na Slovensku. A verte mi, niektorí tak aj urobili. Slovensko je nádherná krajina, a preto ma diskusie, ktoré čítam v posledných dňoch, veľmi mrzia. A neveštia nič dobré. Možno sa raz budeme hádať tak ako demokrati a republikáni v Spojených štátoch amerických. Hlupáci nás rozdeľujú do bublín a my robíme presne to, čo chcú.

V Mongolsku volajú ľudí z vidieka ‘orkovia’. Áno, ako tí orkovia z Pána prsteňov. Ja tak volám ľudí kvôli ich správaniu, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. Verte mi, aj ľudia z mesta vedia byť riadne nevychovaní. Priepasť medzi ľuďmi z mesta a z vidieka je obrovská a nevidím žiadnu snahu, aby sa to zlepšilo. Na druhej strane si ale neviem predstaviť, že by politici začali urážať ľudí z mesta či žijúcich v zahraničí. A to robia presne také isté populistické kroky ako u nás na Slovensku. Prezident počas novoročného prejavu zrušil všetky dlhy dôchodcom, ktorí si zobrali pôžičku na svoj dôchodok (dostali pôžičku a niekoľko rokov nebudú dostávať dôchodok). A vláda aj parlament mu to odobrili, lebo inak by ich nikto nezvolil. Na druhej strane to veľmi poškodí rozpočtu, ktorý už aj tak nie je vyrovnaný. Vlastne v tom má Slovensko veľa spoločného s Mongolskom.

Napriek všetkému by som život v Mongolsku nemenila za nič iné. A taktiež ani život expata, život Slováka v zahraničí. Sú ľudia, ktorí na Slovensko zanevreli a snažia sa hádzať vinu na imaginárneho nepriateľa, len aby skryli svoje nedostatky a prehry. A sú ľudia, ktorí nosia Slovensko vo svojom srdci a reprezentujú ho najlepšie ako vedia. Naštastie, tých je oveľa viac. Niekedy ho musia nosiť aj v peňaženke, keďže odoslanie hlasovacieho lístka z Mongolska spoločnosťou DHL stojí 80 EUR :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulík zasa berie Matovičovi hračku

Premiér sa vyhráža zatváraním a otvára maturitné ročníky.

Minúta po minúte: Sulík svoj plán predloží najskôr pandemickej komisii

Cez víkend sa dalo otestovať vyše 110-tisíc ľudí.


Už ste čítali?