reklama

Čerstvý vzduch

Až som skoro zabudla, že aj vzduch môže vonať. A ako veľmi ho potrebujeme, aby sme si zachovali zdravý rozum a pozitívne myšlienky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Každý mesiac mi vyskočila pripomienka. Čas na písanie blogu. Aj som sa do niekoľkých pustila, ale nedotiahla som ich do konca vyše roka. Ani presne neviem vysvetliť prečo. Písať je vždy o čom, mali sme tu parlamentné a prezidentenské voľby, štyri lockdown-y, protirečiace si politické rozhodnutia, pokojné protesty aj antiprotesty, veľa práce, veľa chladných a málo teplých dní. Prežili sme radostné aj smutné chvíle, strach a obavy ako aj prešľapy a nie najšťastnejšie rozhodnutia.

Slovám ale chýbalo čaro. Nie som žiadny poet a neviem opísať veci abstraktne. Používam málo slov, hovorím vždy k veci a rozumiem číslam. Aj preto mám tieto blogy rada. Ponúkajú mi šancu písať, rozmýšlať nad správnymi slovami, meniť vety a vytvoriť niečo krásne. Nemusí to byť krásne pre každého, aj keď sa s kritikmi ešte stále učím žiť. Po toľkých mesiacoch práce z domu, delenia mojich dní podľa počtu káv a vymenených plienok počas videohovorov som mala slová a myšlienky len v hlave. Nedávalo mi zmysel dať im nejaký tvar a zmysel.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je to až neuveriteľné, ako dlho sme nevycestovali z mesta. Za posledný rok sa Ulanbátar stal mojím úhlavným nepriateľom. Nikdy sme si nepadli do oka, ale fakt, že sme počas lockdown-ov nemohli vycestovať ani pár kilometrov a utiecť smradľavému smogu, nikdy nekončiacemu hluku a vždy preplneným verejným miestam, nášmu vzťahu veľmi nepomohlo. Práve naopak. Ja som zo svojho okna pozorovala život v ger distrikte, bola som svedkom domáceho násilia, rozrastajúcich sa psích gangov ako aj opileckých žúriek. Čas plynul, ale niečo tomu chýbalo. A ja som nevedela čo.

Cestovanie po Mongolsku
Cestovanie po Mongolsku (zdroj: Jana Žilková)

Rozhodli sme sa to teda risknúť. Zbalili sme veci a počkali pár dní, kým sa uvoľnia cesty po 9-dňovom štátnom sviatku. Mesto bolo počas týchto dní úplne prázdne. Aj keď tento rok sa žiadny Naadam neoslavoval a zažili sme krušné chvíle, vrátane protestov s hlavnými motami #YesNaadam a #NoNaadam, 99% obyvateľov Ulanbátaru sa ale zbalilo a vycestovalo von z mesta. My sme sa rozhodli počkať a eliminovať riziká spojené s COVID-om. Je to neuveriteľný pocit. Ešte pred niekoľkými rokmi som bola na cestách polovicu svojho pracovného a voľného času. Naštartovali sme a vo mne to vrelo ako už dlho nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta bola úžasná. Napriek nedostavanej ceste medzi Ulanbátarom a Darkhanom, nespočetným dieram, zapadnutiu v blate s ďalšími desiatimi autami, to bola cesta, o akej som snívala už dlho. Nevedela som spustiť oči z tej krásy okolo mňa. Nikdy nekončiace zelené stepi, tisíce pasúcich sa kráv, koní, oviec a kôz, milióny kvetov a bzučiacich chrobákov. Prajem si, aby som tú krásu vedela opísať. Ale neviem. Človek sa zabudne nadýchnuť a snaží sa vidieť všetko, zapamäť si každý centimeter, každý kvet, každého mravca. Maliar by mal problém zachytiť takú širokú škálu farieb. Zelená tráva, farebné lúky, piesočnaté cesty, biele jurty, modrá obloha. A to všetko do seba zapadá dokonale. Prejdem sa po Ulanbátare a vyskakujú na mňa farby, ktoré nejdú dokopy, a ktoré vyzerajú neprirodzene a nevkusne. Radšej by sme si mali zobrat príklad z mongolského vidieka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetko vyzerá tak familiárne, ako keby sme sa naposledy videli včera. Avšak niečo je iné. Zmenili sme sa, trocha zostarli a že vraj zmúdreli. Dvere júrt už nie sú otvorené tak ako kedysi. Kvôli našaj značke na aute je hneď každému jasné, že sme z mesta a naša lokalita je skôr nadávkou ako výhodou. Už nemôžeme len tak putovať z jednej provincie do druhej. Všade na nás čakajú policajti, testy a aj keď sa niekde dostaneme, vidia nás ako roznášačov COVID-u. Nám to ale už bolo jedno. My si ideme za svojím a nikto a nič nás neodradí.

Počas prvej kontroly si posvietili hlavne na mňa. Kedy som prišla, ako dlho som zostala v karanténe. Keby len vedeli. Na ďalšej hranici sme sa museli dať testovať. Najprv, že všetci v aute, vrátane 20-mesačného dieťata. Zabudnite. Dohodli sme sa na jednom dobrovoľníkovi a pustili nás ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Prebudenie
Prebudenie (zdroj: Jana Žilková)

Vždy ma dostane to ticho a tma. Prvé noci tá čierna tma naháňa strach. Bojím sa ísť na záchod, mám v hlave už predstavu, že z tej tmy na mňa niečo vyskočí. Veru, ľudia z mesta potrebujú nejaký čas, aby sa asimilovali. Na druhej strane je pohľad do tmy fascinujúci, naháňa strach aj adrenalín. Čo sa tam asi deje? Možno sa na mňa z tej tmy niečo pozerá a myslí si to isté čo ja. V turistickom kempe s úplnou tmou sme nezostali dlho. Turistický sektor v Mongolsku má ešte čo doháňať. Skoro vôbec som nespala, keďže v okolitých jurtách sa žúrkovalo, v noci nám po jurte behala jašterica a myš a najväčší problém som mala s jedlom. Okolité lesy boli ale nádherné.

Podarilo sa nám navštíviť známych, ktorí žijú neďaleko Darkhan-u. Naposledy som ich videla pred 5 rokmi a vlastne sa nič nezmenilo. Stretnutia s ľuďmi, ktorí žijú nomádskym spôsobom života, sú pre mňa vždy krásne. Dcérka si hneď našla kamarátky, ktoré ju chceli tajne uniesť a nechať si ako ruskú bábiku. Všetci ju tu volajú ruská kukla. Rozdiel medzi ňou a jej rovesníkmi či staršími deťmi žijúcimi na vidieku je už teraz obrovský. V práci sa snažíme tieto rozdiely prekonávať, ale realita je do očí bijúca. Chlapec v rovnakom veku sa preháňal po stepi bez topánok, bez plienok či nohavíc, tvár červená od slnka a vetra. Dcérka si hneď chcela dať dole topánky, ale bez čiapky a fitra 50 by to nešlo. Pripomína mi to hlúpe filmy, v ktorých hlavná postava príde z mesta, žuje žuvačku, nevie sa odtrhnúť od mobilu a v podpätkoch stúpi do kravského lajna. V tej chvíli som si trocha priala, aby to bolo možné ju v takom prostredí aj nechať. Deti sa hrali, behali, kde sa im zažiadalo, boli neuveriteľne milé a pohostinné. Chcela by som, aby sa aj ona takto vybláznila a aby jej 4 steny nebránili v pohybe.

S nomádmi si vždy zavtipkujeme, možno preto, že nemajú ľahký život, majú neskutočný zmysel pre humor a smejú sa úprimne od srdca. Zvyknem sa opýtať, kde si môžem odskočiť na záchod. Oni sa začnú smiať a ukazujú všetkými smermi a odporučia 2-3 najlepšie kríky. V podstate majú pravdu. Aj keby bola neďaleko nejaká latrína, zapáchala by tak hrozne, že je lepšie odskočiť si niekde za krík, ten aspoň vonia. Za kríkom som ale mala dilemu, keďže o pár metrov ďalej bola cesta. Čo je lepšie? Ukázať okoloidúcim autám zadok alebo tvár? U mňa vždy vyhraje to prvé, veď nech sa na ten zadok pozrú, keď chcú. Tvár by si mohli odfotiť a smiať sa na mne na sociálnych sieťach.

Pohoda
Pohoda (zdroj: Jana Žilková)

Putujeme k ďalšej rodine, kde po 2 a pol rokoch znova sadám na koňa. Nejako mi to ale nejde, domáci sa na mňa zvedavo pozerajú. V hlave si sľubujem, že sa na jazdenie dám znova, je to nádherný pocit a kone sú úžasné zvieratá. Dcérka straší malé teliatka, chce sa s nimi hrať a ony to očividne nechápu. Poberáme sa ešte ďalej a máme za úlohu nájsť nejaké bylinky pre chorého známeho. Zastaneme v strede ničoho, otvorím dvere a tá vôňa ma dostane do kolien. Zmes rôznych kvetov a byliniek. Hneď by som tu postavila nejaký kemp a nechala ľudí len tak oddychovať v strede ničoho. Zrazu sa na nás vrhnú tisíce hladných komárov a popri ochraňovaní mojej dcéry nestihnem ochrániť aj seba. 2 minúty a dostali ma 15. Dostali sa aj do auta a ďalšie minúty trávim ich zabíjaním, až je mi pohľad z okna nechutný. Vraciame sa pomaly naspäť.

Náš výlet sa nečakane končí a my sa musíme vrátiť do mesta. Najradšej by sme ale strávili na mongolskom vidieku celý život, ale to je takmer nemožné. Práca, príležitosti, školy a nemocnice sú v Ulanbátare, a preto sa pripájame k vyše miliónu obyvateľov a vystavujeme sa všetkým negatívam, aké život v meste môže priniesť. V strede cesty sa zastavíme na tých nechutných smradľavých záchodoch, keďže premávka je taká rušná, že by nám bolo vidno zadky aj tváre. Zastaneme na parkovisku a vedľa nás parkuje kôň, po ktorého si príde jazdec v zablatených topánkach. Pozeráme sa na seba a vyzeráme rovnako. Vôbec nám to nevadí a trochu smutne sa blížime k mestu, kde pobudneme ešte niekoľko hodín v zápchach, kým sa nám podarí dostať šťastne domov.

Jana Žilková

Jana Žilková

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  146x

Život je príliš krátky, preto sa usmievajte, pokiaľ máte čím. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu